Poľnohospodári v celej Európe zápasia s problémami, ktoré ich prinútili vyjsť do ulíc a protestovať. Mnohé farmy, najmä tie menšie, museli svoju činnosť ukončiť. Keď však politici a veľké poľnohospodárske lobistické spoločnosti obviňujú európske ekologické právne predpisy, nielenže zavádzajú poľnohospodárov, ale ohrozujú ich prežitie.
Ohniskami protestov poľnohospodárov sú v súčasnosti Francúzsko, Belgicko a Taliansko. Nespokojnosť sa začala v Nemecku začiatkom tohto roka a rýchlo sa rozšírilo do Poľska, Rumunska, Grécka a Litvy. Dôvody zúfalstva poľnohospodárov sa môžu v jednotlivých krajinách líšiť, ale veľmi často protestujúci, presnejšie najväčšie lobby, ktoré protesty vedú, poukazujú na nadmernú reguláciu ochrany životného prostredia.
Európski poľnohospodári čelia skutočnej kríze
Hnev farmárov je oprávnený a my ho zdieľame. Len za posledných pätnásť rokov prišla Európska únia o takmer 40 % farmárov, a to takmer výhradne o malé a stredné farmy, ktoré buď skrachovali alebo boli rad-radom skupované čoraz väčšími konkurentmi, ktorých pozícia už začína naberať rysy oligopolu.
Problémom je spôsob, akým v Európe funguje poľnohospodárstvo a v širšom zmysle aj potravinový systém. Spomedzi mnohých problémov, ktorým poľnohospodári čelia, vyčnievajú tri.
1. Po prvé, dotácie, nariadenia a trhy EÚ sú zamerané na prospech najväčších hráčov. Rozdeľovanie verejných dotácií prostredníctvom Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ (Common Agricultural Policy – CAP) odmeňuje najväčších vlastníkov pôdy a najpriemyselnejšie poľnohospodárske podniky, keďže väčšina prostriedkov sa rozdeľuje na základe hektárov vlastnenej poľnohospodárskej pôdy.
2. Po druhé, silní maloobchodníci a potravinárske spoločnosti môžu farmárom vnucovať nízke ceny, aby sami mali čo najväčšie zisky.
3. Po tretie, nadnárodné agrochemické spoločnosti tlačia na poľnohospodárov tým, že zvyšujú ceny vstupov, ako sú hybridné osivá, pesticídy, hnojivá a lieky pre zvieratá. To vytláča menších výrobcov z trhu, pretože len priemyselné farmy môžu prežiť pri predaji za nízke ceny, pričom znášajú vyššie náklady na vstupy. Odkaz pre rodinné podniky znie: buď sa zväčšite, alebo vypadnite!
Tlak sa zvyšuje aj v súvislosťou s rozhovormi o obchodnej dohode medzi EÚ a Mercosurom, kde je poľnohospodárstvo potenciálnou vyjednávacou kartou EÚ pre prístup na veľký latinskoamerický trh. Ratifikácia dohody by mohla otvoriť dvere dovozu obrovského množstva hovädzieho mäsa, ktoré je zodpovedné za masívne odlesňovanie a degradáciu lesov.
Poľnohospodári ako najslabší článok tejto kolosálnej mašinérie na výrobu potravín majú plné právo byť znepokojení.
Poľnohospodárov naprieč Európou sužujú dôsledky klimatickej krízy.
Suchá v súčasnej dobe spôsobujú v Európskej únii a v Spojenom kráľovstve poľnohospodárskemu sektoru hospodárske straty v hodnote približne 9 miliárd eur ročne.
Ľudská činnosť vyvolala klimatickú a biodiverzitnú krízu, pričom najmä globálne potravinové systémy sú hlavnou príčinou straty biodiverzity. Extrémne horúčavy a suchá, lesné požiare, záplavy a búrky spustošili Európu a druhy dôležité pre produkciu potravín rýchlo miznú, a to je len začiatok. Malé a stredné farmy, ktoré už teraz bojujú o prežitie, môže zničiť jedna vlna extrémneho počasia.
Zrada farmárov
Namiesto toho, aby niektorí politici a veľké poľnohospodárske lobistické firmy uvítali opatrenia na zlepšenie ekosystémov, od ktorých sú farmári do značnej miery závislí, urobili z ochrany prírody a Zelenej dohody EU ľahkého obetného baránka. Najmä extrémne pravicoví a konzervatívni politici živia nespokojnosť farmárov a ukazujú prstom na reguláciu životného prostredia. No posielať nahnevaným poľnohospodárom odkaz, že na vine sú ekologické pravidlá a zároveň podporovať systém, ktorý funguje len pre malé percento veľkých hráčov na trhu, však nie je nič iného ako zrada.
Prvou reakciou Európskej komisie na protesty poľnohospodárov bolo, že už tretí rok po sebe udelila výnimku z požiadaviek spoločnej poľnohospodárskej politiky nechať malé percento ornej pôdy ležať úhorom. Nielenže to spôsobuje značné škody na ekosystémoch a mohlo by to ešte viac znížiť ceny zvýšením produkcie, ale odvádza to pozornosť od skutočných systémových reforiem, ktoré poľnohospodári zúfalo potrebujú.
Paradoxom je, že poľnohospodári ústami veľkých odborových zväzov protestujú proti Zelenej dohode, ktorá podľa nich už teraz ničí ich životy. Žiadne z hlavných pravidiel Zelenej dohody sa však nikdy neuskutočnilo a ciele stratégie EÚ Farm to Fork sa nesplnili – hoci by boli pre poľnohospodárov prospešné.
Ak by sa prijali pravidlá EÚ o „udržateľnom“ používaní pesticídov s finančnou a štrukturálnou podporou pre poľnohospodárov, závislosť od agrochemikálií by sa mohla znížiť v celom odvetví. Bola by to dobrá správa nielen pre zdravie poľnohospodárov, ktorí by neboli tak vystavení chemickým postrekom, ale aj pre ich peňaženky. Namiesto toho Komisia ako druhú reakciu na protesty stiahla plány na zníženie používania pesticídov.
Aktualizovaná smernica o priemyselných emisiách, ktorej cieľom bolo obmedziť znečistenie z veľkochovov hospodárskych zvierat, síce pomohla zmierniť klimatickú krízu, ale v konečnom dôsledku ju ešte zhoršila, pretože zmiernila pravidlá pre najväčšie chovy ošípaných a hydiny a úplne ignorovala chov hovädzieho dobytka.
Plán na zavedenie právnych predpisov pre „udržateľný potravinový systém“ bol zrušený ešte predtým, ako ho Komisia predložila, a od sľubovanej aktualizácie podmienok pre dobré životné podmienky zvierat sa upustilo. Najmocnejšie poľnohospodárske loby a ich konfederácia v EÚ Copa-Cogeca rozhodli, ktoré pravidlá EÚ sa posilnia a ktoré oslabia. Hoci tvrdia, že zastupujú všetkých poľnohospodárov, často zaujímajú stanoviská, ktoré obhajujú záujmy menšiny poľnohospodárov: len tých najväčších a najsilnejších hráčov, ktorým sa už darí v očividne nespravodlivom potravinovom systéme.
Mnohí politici naďalej podporujú najväčšie poľnohospodárske podniky a krízu vykresľujú ako „poľnohospodári verzus príroda“.
Je to falošná dichotómia, ktorá drasticky poškodzuje väčšinu poľnohospodárov. Zámerne sa tým odvádza pozornosť od hlavných príčin problémov, ktorým poľnohospodári čelia, a ich situácia sa zhoršuje, až kým nezostanú len najväčšie farmy.
Poľnohospodári a príroda sú spojenci – je to dynamika trhu, chybné dotácie a nedostatočná regulácia, ktoré stavajú poľnohospodárov pred zúfalú voľbu medzi neudržateľnou priemyselnou výrobou a bankrotom.