Expedícia Karpaty na Slovensku
Viete si predstaviť, že by ste strávili viac ako mesiac v lesoch naprieč Európou? Naši kolegovia z Greenpeace stredná a východná Európa áno. Vydali sa na dobrodružnú výpravu po karpatských horách a počas 40 dní navštívili celkovo päť krajín: Rumunsko, Ukrajinu, Maďarsko, Slovensko a Poľsko. Cieľ? Upozorniť na to, že staré karpatské lesy potrebujú oveľa väčšiu ochranu, akú dnes majú. Problémy sú rôzne: strata biodiverzity, ťažba dreva či výstavba. V súčasnosti sú chránené len 3 % Karpatov, čo znamená že bez ochrany ich zostáva až 97 %.
Karpatské lesy sú jednou z posledných veľkých plôch starých lesov na území Európy a svojou bohatou ekologickou hodnotou európskym dedičstvom, ktoré musí patriť medzi prísne chránené územia v EÚ. Na základe európskej zelenej dohody a stratégie EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030 sa v cieľoch ochrany uvádza, že najmenej 30 % pôdy a vody by malo byť chránených a aspoň tretina z nich by mala byť prísne chránená. To znamená, že aspoň 10 % chránených území v Európe by malo byť pod prísnou ochranou a obzvlášť dôležité je chrániť všetky zostávajúce staré lesy a pralesy v EÚ. Keďže jednou zo zastávok bolo aj Slovensko, vykročili sme z komfortnej zóny v bratislavskej pobočke, obuli turistické topánky a nastúpili do vlaku smer Liptovský Mikuláš. Poďte s nami do karpatskej divočiny!
SOBOTA, 3.6.
Vitajte na karpatskej expedícii. Prvá zastávka – Jalovecká a Bobrovecká dolina.
Stretávame sa s výskumníkom a riaditeľom o.z. Prales Martinom Mikolášom, ktorý bude naším sprievodcom. Pomaly sa vydávame do územia, ktoré je poslednou horskou dolinou bez ciest v strednej Európe. Čaká nás prechod z pôvodne obhospodarovaných lesov (smrekové monokultúry) k sekundárnym starým zmiešaným jedľovo-bukovým smrekovým lesom po neobhospodarovaných prirodzených vetrových polomoch a výskyte chrobákov. Po krátkej “prechádzke” nás zrazu Martin presmeruje, rovný terén sa mení a my už fučíme hore strmákom, zastavujúc sa pri strome, ktorý slúži na komunikáciu medveďom. Otierajú sa oň a šíria tak odkazy konkurentom, alebo párenia chtivým samiciam. Keď zbadám na strome zaseknuté medvedie chlpy, sťažka preglgnem. Vyťahujem rolničku, ktorá ma má ochrániť od stretnutia s medveďom a vešiam si ju na palicu, ktorou sa cestou do kopca zapieram. Spolu s kolegami srandujeme, že som ako lesný “Santa Claus”. Navyše ako “správna turistka” zisťujem, že som cestou stratila náhradné topánky, ktoré som mala ledabolo prevesené cez batoh. No zober hovorkyňu do lesa :).
Monokultúrny les sa časom mení na starý zmiešaný a Martin nám s nadšením rozpráva a ukazuje, ako sa má les dobre, keď doň nezasahuje človek. Je úžasné, koľko vecí o lese vie – ukazuje nám rôzne druhy rastlín, rozpráva o zvieratách, ktoré tam žijú, človek stojí s otvorenými ústami a počúva. Inak, vedeli ste, že od “mŕtveho lesa” závisí až 30 % druhov žijúcich v lese? Na prvý pohľad mŕtvy les vlastne vôbec nie je mŕtvy, ale naopak plný života a zohráva dôležitú úlohu v ekosystéme.
Na záver dňa sme sa ešte presunuli na Čertovicu. Tam nám Martin ukázal miesta, kde holoruby a ťažba kalamitného dreva totálne zdevastovali lesy, v ktorých žil hlucháň hôrny. Stáli sme tam, slnko zapadalo, Martin rozprával o tom, že hlucháne potrebujú špeciálny biotop a tu sme v dôsledku ťažby o mnohé z nich prišli a mne bolo do plaču. Z toho, ako nerozmýšľame, nemyslíme na prírodu, nepočúvame vedcov a expertov a často sa len pachtíme za ziskom, ktorý prezliekame do naoko pekných šiat.
NEDEĽA, 4.6.
Šanca, že dnes uvidíme medveďa, je celkom vysoká a mne (ako matke dvoch malých detí) nie je všetko jedno. Naša riaditeľka Katka zase veľmi túži medveďa vidieť. Dnes nás bude sprevádzať skúsený sprievodca, ktorý je v Tichej a Kôprovej doline ako doma, Ondrej Kameniar zo združenia My sme les a ten stretol za svoj život medveďa už asi štyridsaťkrát. Navyše medveď by zrejme pred takou veľkou expedíciou, ako sme boli my, asi zobral nohy na plecia skôr, ako by sme stihli zamrznúť od hrôzy. Rolničku teda schovávam do ruksaku a vravím si, že snáď to prípadné stretnutie s medveďom Ondro prežije aj po štyridsiaty prvý raz a my s ním.
Stretávame sa v Podbanskom – spolu s Ondrom a filmárom Karolom Kaliským. Dnes nás čaká najdlhšia túra. Pre turistickú začiatočníčku akou som ja, je predstava šiestich hodín v divočine (to bol evidentne len veľmi mierny odhad, myslím, že sme tam boli oveľa dlhšie) celkom nepredstaviteľná. Keď vidím našich sprievodcov klikovať na jednej na parkovisku, vravím si, že tempo bude asi celkom masaker. A to sme ešte ani pre skoré vstávanie nestihli kávu.
Prvá zastávka je rieka Belá, ktorá vzniká sútokom Tichého a Kôprovského potoka a voda v nej je čistučká a pitná. Je to posledná divoká rieka západných Karpát. Naše tempo je nakoniec celkom v pohode, nejaký čas kráčame po asfaltke, až kým sa nedostaneme na začiatok Tichej doliny, na miesto, kde v roku 2004 veterná smršť zvalila tisícky stromov a kde sa začal boj o to, ako budú Tichá a Kôprová vyzerať.
Karol Kaliský nám ukazuje les, ktorý sa sám začal obnovovať, po tom, čo odtiaľ odišli lesníci a nechali ho “na pokoji”. Na starom kalamitnom dreve už rastú stromčeky, jarabina, ktorá vyrástla všade naokolo, poskytuje malým stromčekom, čakajúcim na svoj čas, všetko potrebné. Veľmi sa mi páčila veta, ktorú povedal našim filmárom z expedície: Karpaty sú našim Amazonom, pľúcami Európy, preto by sme si ich mali chrániť!
Potom sa Karol odpojil a my už pokračujeme ďalej. Malá prestávka na čistinke pri chatke, potom už odbočenie z turistického chodníka (máme povolenie od TANAP-u) a šup cik-cakovým terénom až na vrch Všiváky. Pred tým sa však pred nami otvorí nádhera Tichej doliny, s potokom, starou zrúcaninou salaša, divočinou par excellence. Tá krása človeku až vyrazí dych. Dokonca aj keď sa musí predierať pomedzi lopúchy, preskakovať potok a následne nejaký čas strmo stúpať, preliezať popadané stromy…
Potom ešte ďalšie menšie stúpanie, ale už s prvými výhľadmi, pozorovanie medvedieho trusu (jeden sa bol najesť kdesi na poli v doline pšenice, ďalší už si pochutnával na kvetoch čučoriedok) a šup, sme hore. Pod nami nádherná Kôprová dolina a nad ňou majestátny Kriváň. Potom klesanie dole, chvíľku zadržaný dych, lebo sme “čosi” v čučoriedkach začuli, no našťastie nič konkrétne nevideli, potom nás na chvíľu prišla pozdraviť vretenica a potom už len klesanie nadol, pozorovanie vlčieho trusu (bol to deň plný prírody a … trusu, haha) no a človek sa ani nenazdal a zrazu bol dole, pri chátrajúcom hoteli Permon. Fascinujúce príbehy našich sprievodcov a hlavne dôkaz, že príroda sa zvládne so všetkým vysporiadať úplne sama. Všetko má “prešpekulovaný” systém, všetko do seba dokonale zapadá, všetko funguje. Stačí len s detským úžasom pozorovať.
PONDELOK, 6.6.
Ráno vyrážame do Demänovskej doliny. Máme sa stretnúť s Pavlom Herichom z OZ Pre dolinu, ktorý nás prevedie “chráneným” územím, kde počuť stavebný buchot a pomedzi vrcholky preriedených stromov presvitajú žeriavy. Miestom, kde má popri desiatkach stavieb čoskoro vyrásť nový, ďalší hotel, ktorý povolilo aj ministerstvo životného prostredia… Prichádzame na veľké parkovisko, spolu s nami aj niekoľko novinárov. Naši aktivisti a aktivistky vyťahujú transparenty, ten najväčší má nápis Príroda nie je stavenisko. Práve tak totiž, bohužiaľ, vyzerá veľká časť “prírody” v Demänovskej doline – ako stavenisko.
Palo Herich nám kúsok ďalej ukazuje hranicu medzi tretím a piatym stupňom ochrany prírody: je ňou chodník, ktorý oddeľuje cestu a megalomanský, zatiaľ nefungujúci, hotel, od lesnej cestičky, ktorá vedie k Vrbickému plesu. Musím povedať, že v kontexte divočiny, v ktorej sme sa pohybovali deň predtým, pôsobí na mňa Demänovská a Jasná pomerne depresívne. Palo našim zahraničným kolegom z karpatskej expedície rozpráva o ich doteraz nie veľmi úspešnom boji s developermi, o jednej z najväčších petícii v histórii Slovenska, ktorá zostala poslancami nevypočutá, o stromoch, ktoré v štvrtom pásme ochrany vyrúbali, aby hoteloví hostia videli na pleso a dostali za to pokutu, ktorá stojí možno menej ako víkend štvorčlennej rodiny v Jasnej.
A tu sa náš výlet nateraz končí.
Kolegovia pokračujú do poľských lesov a my, nahnevaní, ale aj naplnení krásou z divočiny, ktorú sme zažili, odchádzame naspäť do Bratislavy. Odhodlanie nedovoliť developerom urobiť si z prírody stavenisko zosilnelo, odhodlanie chrániť “Amazon Európy” tiež.
Ak sa chcete pridať k nám a Karpatské lesy spolu s nami chrániť, to najmenej, čo môžete urobiť, je podpísať petíciu, alebo podporiť tieto združenia:
1. Občianske združenie OZ Prales
2. Občianska iniciatíva My sme les
3. Združenie Pre dolinu